Downrange: Štyri roky za pokladňou

Anglické slovo downrange (čítaj “daun-rendž”) sa v hovorovej reči používa na pomenovanie nepohodlného miesta, kam človek nerád chodí. Také miesto som si vybral ako povolanie. Som pokladník v potravinách. Obsluhujem ľudí a plním ďalšie povinnosti predavača. Zákazníci nevedia, že píšem blogy o líderstve. Vyhovuje mi to. Pozorujem životné situácie v neprifarbenom stave. Teraz zverejňujem výsledky niekoľkoročného svedectva.

Podráždení

Ľudia sú bezdôvodne podráždení. Navonok vyzerajú v poriadku. Stačí malé nedorozumenie a bežný Slovák vybuchne v nervovom záchvate. Moje vysvetlenie je, že Slováci nežijú životy, aké chcú. Pretvarujú sa, žijú na dlh, vlastné deti im rozkazujú, ich duše sú ubolené. Vyplaví sa to v nečakanej chvíli. Chronické podráždenie sa týka všetkých – mladých, starých, bohatých aj strednej vrstvy.

Reč tela

Ľudia si neuvedomujú, ako veľmi prezentujú svoje mentálne rozpoloženie cez reč tela. Po rokoch praxe odhadnem náladu človeka bez toho, aby povedal jediné slovo. Sledujem tvárovú mimiku, gestikuláciu a postoj. Samozrejme, že emócie treba prejavovať, ale chodiť po svete ako otvorená kniha sa mi zdá prehnané. Neuškodilo by viac rezervovanosti vo vzťahu k vlastným emočných poryvom. Dospelí Slováci pripomínajú panovačné deti, ktoré sa nevedia ovládať.

Porovnávanie sa

Celoživotná podráždenosť a slabá sebakontrola vrcholia v treťom psychologickom fenoméne – nekonečné porovnávanie sa. Stane sa, že v rade na pokladňu čaká nadpriemerne majetný človek. Čo stojí za zmienku, sú závistlivé výrazy bežných Slovákov naokolo. Ľudia vypliešťajú oči, akoby videli ducha. Niektorí vytŕčajú z radu, hlavou alebo celým telom, aby lepšie videli na človeka, ktorému závidia. Toto je podľa vás normálna spoločnosť? Vznikajú tragikomické situácie. Jeden človek platí nákup, päť zákazníkov na neho čumí v úplnej tichosti.

Nezvládajú stres

V bojových športoch existuje taktika “varenia súpera”. Ak je mohutnejší a svalnatejší, môžete využiť, že zanedbal tréning vytrvalosti. Slováci zanedbali tréning práce pod stresom. Na pokladni je to bežná situácia. Platiaci zákazník vidí, že za ním stoja ľudia a celý proces závisí od neho. Odrazu sú rutinné činnosti ako hľadanie bankoviek a mincí alebo obsluha platobného terminálu veľmi namáhavé. Nevie sa vyjadriť a komunikovať svoje myšlienky s predavačom. Pomáham ako sa dá. Neviem však zastaviť fyziologickú reakciu, ktorá spúšťa paniku v hlave človeka. Načo máme toľko inžinierov a magistrov, keď nepoužijú svoju inteligenciu v kritickej situácii? Načo je materiálny dostatok, keď nie sme súťaživí? Ak to nezvrátime, jedného dňa niekto využije naše slabosti a skončíme “uvarení”.

Komunikácia

Detinská komunikácia je výkladná skriňa infantilného despotizmu, ktorý sa v našej spoločnosti šíri. Zákazníci sa nedokážu pozdraviť, poďakovať, poprosiť. K predavačom pristupujú, akoby boli figuríny, ktoré znesú akékoľvek zaobchádzanie. Myslíte si, že budete v živote úspešní, ak sa budete k ľuďom správať ako k figurínam? Namiesto “Prosím” používajú náhradu. Chápem to správne, že sme slovo “prosím” nahradili len preto, že sa hanbíme? Infantilné príklady: “Platím kartou, dobre?”, “Dajte mi tašku, áno?”, “Jablká stoja XY za kilo, že?”. Naši predkovia sa zodrali prácou na poliach, bojovali vo vojnách, trpeli počas komunizmu len preto, aby sme sa uprostred materiálneho dostatku správali ako infantilní despoti. Toto je naša predstava o zvrchovanej a samostatnej krajine?

Sabotáže

Bežný Slovák ma zlozvyk sabotovať prácu iného. Vyčkáva na čo najnevhodnejší moment a využije ho. Ľudia nedokážu počkať zo svojou požiadavkou ani päť sekúnd, kým predavač dokončí rozrobený úkon. Pravidelne sa stáva, že sa ku mne prihovárajú dvaja zákazníci naraz, niekedy aj traja. Nikto nedá prednosť inému. Keď som medzi regálmi a rozprávam sa so zákazníkom, iný zákazník je schopný fyzicky sa postaviť medzi nás dvoch, úplne odseknúť prvého zákazníka z rozhovoru a pýtať sa svoje požiadavky. Nie sme vo vojne, aby sme sa museli správať takto surovo. Je to panovačnosť.

Následkom našej pokrivenej kultúry je, že mladí ľudia odchádzajú žiť do zahraničia. Chápem ich. Je mi však ľúto rodičov, ktorí svoje deti nevidia celý rok. Musí to byť hrozné. Čo keby sme vyšli zo svojich ustráchaných ulít a postavili sa problémom čelom?


pablo (8)

2 thoughts on “Downrange: Štyri roky za pokladňou

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s